Z Porta do Compostely… Pešo a s dvoma malými deťmi

„Čo keby sme šli do Compostely?“ opýtal sa môj muž niekedy vo februári 2019.

„Hmmm, a kam dáme deti?“ vravím mu na to.

„Nikam. Pôjdu s nami.“

A tak sme šli. Všetci štyria. V druhej polovici júla tohto roka sme sa na dva týždne stali pútnikmi na Svätojakubskej ceste do Santiago de Compostela. Z portugalského Porta 240 kilometrov pešo. Bolo to náročné, bolo to nádherné a bol to úžasný čas strávený s rodinou. Stálo to za to.

O Svätojakubskej ceste počul hádam už každý. Ja som sa o nej dozvedela, tak ako mnohí, z knihy Paola Coelha Pútnik z Compostely. Čítala som ju dávno, ešte ako teenager. Príbeh ma nadchol, ale v živote by mi nenapadlo, že sa aj ja raz vydám na takúto púť.

Trošku viac sa mi Compostela priblížila, keď púť absolvoval môj mladší brat. Bolo to ešte v roku 2006. Bracho ako 22 ročný prešiel celú najznámejšiu trasu, takzvanú Francúzsku, z francúzskeho mesta Saint Jean Pied-de-Port do Santiaga de Compostela, ktorá sa spomína aj v Coelhovej knižke a vedie cez Pyreneje. Táto cesta meria 780 km a najväčšia časť pútnikov príde do Compostely práve touto cestou. Bratovi to trvalo mesiac. Bolo to obdivuhodné, ale ani vtedy ma ani vo sne nenapadlo, že sa tam raz aj ja pešo dostanem. To som ešte netušila, že značených ciest do Santiaga de Compostela je viac (dokonca už aj zo Slovenska) a že raz budem mať takého akčného manžela.

Trošku málo z histórie

Svätojakubská cesta má dlhú históriu a tradíciu. V španielskej Galícií, v mestečku Santiago de Compostela je nad hrobom apoštola Jakuba vystavaný nádherný chrám, ku ktorému už v minulosti kráčali pútnici z celého sveta. Pútnici na Svätojakubskej ceste alebo „Camine“ , ako ju dnes nazývame, nosili charakteristický dlhý plášť, pútnickú palicu a na plášti mali zavesenú mušľu, hrebenatku, ktorá sa stala symbolom tejto púte. Dnes je cesta značená žltými mušľami a šípkami. Žlté mušle a šípky sú značky, ktoré vás dovedú do cieľa vašej púte k chrámu svätého Jakuba v Santiago de Compostela.

Pútnici to v minulosti nemali ľahké. Častokrát boli na svojej púti napádaní zbojníkmi a inými zlodejmi, či vrahmi a nie všetkým sa šťastne podarilo dostať do cieľa. Preto sa rytieri z rádu templárov rozhodli púť strážiť a pútnikov ochraňovať. Templársky kríž sa tak stal tiež jedným zo symbolov Svätojakubskej púte.

Vyznačené cesty do Santiaga de Compostela vedú z celej Európy. Medzi najznámejšie patria Francúzska trasa, Portugalská trasa, Anglická trasa a Camino Primitivo.

Všetko sme mali dopredu naplánované

Manžela inšpiroval blog o jednej slovenskej rodine, ktorá si vybrala Portugalskú trasu a išla do Compostely tiež s dvoma malými deťmi. Keď sa rozhodol, že by sme to mohli aj my skúsiť, zakúpil bedeker Camino Portugués a začalo sa študovanie a plánovanie. Z Portugalska vedú do Compostely tri značené trasy. Pobrežná, Centrálna a tzv. Spirituálna alebo duchovná trasa. My sme sa rozhodli pre tu Centrálnu, nakoľko manžel mal trochu obavy, ako by sme tlačili vozík s deťmi po pieskovej pláži. Hrozilo tiež, že by od mora mohol fúkať dosť silný vietor.

Štandardní pútnici na Camine fungujú tak, že sa vyberú na cestu a ubytovanie si hľadajú vždy na mieste, kde chcú prespať v pútnických ubytovniach, tzv. Albergue. Tieto ubytovne sú po celej trase, je ich mnoho a väčšinou sa spáva v spoločných miestnostiach s ostatnými pútnikmi. S ubytovaním môže byť jediný problém, že ak prídete neskoro poobede, môže sa vám stať, že ubytovňa je už plná a vám nezostáva nič iné, len hľadať iné „Albergue“alebo inú alternatívu prenocovania. Keď ste sám, dospelý človek, v podstate nemáte problém. Niečo skôr, či neskôr zoženiete. Prinajhoršom prespíte vonku, ak to počasie dovolí.

Toto však nepripadalo do úvahy s dvoma malými deťmi. Naše deti sú naozaj ešte dosť malé. Dcérka má štyri roky a syn dva. Ubytovanie sme preto riešili dopredu a keď mal manžel spravený plán cesty a vedel, do ktorého mestečka/dedinky sa v daný deň chceme dostať, zarezervoval ubytovanie v miestnych hotelíkoch, penziónoch, apartmánoch, hosteloch, guest houseoch… Čo bolo v ponuke. Väčšinou sa mu podarilo nájsť ubytovanie aj s raňajkami, čo nám dosť uľahčilo riešenie prvého jedla daného dňa. Keď bol k dispozícií aj bazén, bolo to veľké plus. Kvôli deťom sme mali viacero aj takýchto „luxusnejších“ ubytiek. Predsa len sme náš výlet chceli aj im spríjemniť, aby si to užili. A oni obaja plávanie milujú.

Cestovali sme s cyklistickým vozíkom

Keďže ako som už spomínala, máme doma dvoch malých drobcov, zakúpili sme kvôli našej ceste cyklistický Thule vozík pre dvoch (taký ten, s ktorým môžete ísť napr. aj na korčule alebo ho viete zapojiť za bicykel). Decká boli prepravované v tomto vozíku. Vozík je priestranný a deti v ňom mali ozajstný komfort v podobe sklopných opierok na spanie, či bočných sieťok, ktoré slúžili ako bufet. Mali v nich miesto na fľašu s vodou, malé občerstvenie a zmestilo sa im tam aj zopár malých hračiek.

Vozík vydržal naozaj veľa a dostal poriadne zabrať. Cesta nebola stále rovná po asfaltke, ale častokrát sa ťahala pomedzi vinice, či dokonca pár krát aj cez les. Keď bolo treba ísť do kopca a na ceste boli ešte ako bonus aj veľké kamene, deti museli z vozíka vystúpiť a kráčať po svojich. Manžel vytiahol/vytlačil vozík na vrchol a keď sa povrch zase zlepšil, decká mohli opäť nasadnúť.

Našťastie takýchto úsekov nebolo príliš veľa, ale prekvapivo, boli aj také. Pre deti to nebol žiaden problém, tie sa tešili, že môžu samé chodiť. Horšie to bolo s vozíkom… Nakoniec sme to ale všetko zvládli.

Vo vozíku deti sedeli, spali, spievali, hrali na malých ústnych harmonikách alebo sa hrali rôzne vymyslené hry. Sem-tam sa aj poškriepili, či pobili. Keď sa už vo vozíku nedalo vydržať, vystúpili a išli chvíľku peši. Prípadne sme si len tak spravili neplánovanú prestávku. Keď sme po ceste videli detské ihrisko, skoro vždy sme zastavili, aby sa aspoň na pol hodinku pohrali a potom sme pokračovali ďalej.

Veľmi ich bavilo hádzať kamienky do potoka, či umývať si ruky, prípadne nohy v malých fontánkach, ktorých bolo po ceste veľa. Myslím, že aj tým, že sme to nejak nehrotili a robili sme si časté zastávky vzhľadom na ich požiadavky a momentálnu náladu, podarilo sa nám celú cestu absolvovať v relatívnej pohode a deti to zvládli na jednotku z hviezdičkou.

Na ceste sme si vyslúžili množstvo pochvál a uznaní, zdvihnutých palcov a „respect“-ov od pútnikov, ktorých sme stretali. Keď nás videli, ako sme sa na Camino vybrali s vozíkom a dvoma malými detvákmi, veru mnohí zostali prekvapení a uznali, že to nie je ľahké. Zopár z nich nás aj poprosilo, či si nás môžu odfotiť. Ktovie na koľkých Facebookoch sa naše foto nachádza…

Ja som vôbec neriešila, že sme nejaká rarita. Počula som o zopár Slovákoch a Čechoch, ktorí sa podujali Camino absolvovať aj s dieťaťom. Pravda je, že nikoho iného sme na púti s takými malým dieťatom nestretli a už vôbec nie s dvomi. Nie je to nič štandardné, preto sme si vyslúžili taký obdiv. Musím priznať, že to bolo celkom príjemné a povzbudivé. Jedna vtipná príhoda bola, keď nás po ceste predbiehala jedna mladá španielka a vraví nám „Hey, you are the family, that is traveling together. I heard about you the other day. You are already famous!“ (Vy ste tá rodina, čo cestuje spolu. Počula som o vás. Už ste známi…). Zjavne ľudia, čo nás postretali, si potom o nás rozprávali medzi sebou. „Videl si tých bláznov, čo idú aj s malými deťmi?!“ 😊 Tak sme sa stali tak trochu raritou na Svätojakubskej ceste.

Cesta rozdelená na dve časti

Cestu sme mali rozdelenú na dve časti po šesť dní. Prvá časť bola portugalská a začínala v Porte, odkiaľ sme štartovali. Celé Camino bolo naplánované tak, že sme mali prejsť cca dvadsať kilometrov denne. Niekedy to bolo sedemnásť, inokedy dvadsaťdva, ale v priemere tých dvadsať. Maximum bol jeden deň dvadsaťštyri kilometrov. Portugalská časť trvala šesť dní a bola slnečná. Veľa sa išlo cez malé dedinky a mestečká, kukuričné polia a vinice. Jeden deň nás prekvapil, keď cesta na istom úseku sa podobala našim tatranským chodníkom. Úzka, veľké kamene, strmý kopec smerom nahor. Vtedy musel manžel vyniesť najprv ruksaky, potom sa vrátil dole pre vozík a my sme s deckami šlapali pešo nahor. Našťastie takýto úsek bol len jeden. Nebolo to jednoduché, ale zvládli sme aj to.

Osobne ma prekvapilo, ako výborne bola cesta v Portugalsku značená. Žlté mušle a šípky boli doslova na každom druhom stĺpe. Keď ste prechádzali popri jednej, už ste vpredu pred sebou videli ďalšiu.

Keď viedlo Camino popred nejaké domčeky, viackrát domáci pripravili pre pútnikov malé občerstvenie. Pred jedným domom sme našli na osvieženie vodovod spolu so šťavnatým portugalským citrónom a nožíkom, aby sme si ho mohli aj prerezať a vyžmýkať do vody. Inde mali pre pútnikov pred domom postavenú lavičku na oddych a pri nej košík domácich broskýň či ringlot. Bolo to veľmi milé a priateľské.

Raz sa nám dokonca stalo, že sme zastali pred jedným domom a niečo sme tam riešili s deťmi. Starší pánko nás videl cez plot a odtrhol nám zopár hrušiek a pomarančov na cestu.

V Portugalsku sme na naše prekvapenie nestretali príliš veľa pútnikov. Jasné, že sme nejakých stretli a s niektorými sme sa dokonca stretávali viackrát po ceste. Čakali sme ale, že ich bude oveľa viac.

Portugalská časť trvala šesť dní a na šiesty deň sme podvečer prešli hranicu Portugalska a Španielska, ktorá vedie stredom rieky. Prišli sme do španielskeho mesta Tui, hneď za hranicami. V Tui sme si dali deň pauzu a strávili sme tu dve noci. Trošku sme si oddýchli a nabrali sily do druhej etapy, ktorá už bola na území Španielska.

Španielska časť cesty mala trochu iný charakter. Viac sa išlo cez väčšie mestá, po asfalte. Boli trochu aj lesné cestičky, ale bolo ich oveľa menej ako v Portugalsku. Cesta tu bola značená kamennými stĺpikmi s mušľou a šípkou a na každom stĺpiku bol zobrazený aj počet kilometrov, ktorý zostával do konca pute, teda ku chrámu v Santiago de Compostela. Zobrazené zostávajúce kilometre boli motivačné, najmä ku koncu, keď sa rapidne začali znižovať… V Španielsku sme už začali stretávať viac pútnikov a čím sme sa viac približovali k Santiagu, ich počet narastal. Domáci to tu až tak neprežívali ako v Portugalsku. S pohostením pre pútnikov sme sa tu nestretli.

Bez olejčekov nejdem

Keďže ma poznáte a viete, že sa venujem AROMATERAPII, moje olejčeky nemohli zostať doma. Mala som zbalenú „olejčekovú lekárničku“ ,ktorú som si pekne krásne niesla v ruksaku celú cestu. Našťastie nás všetky choroby obišli. Verím, že aj vďaka mojim preventívnym opatreniam. Na ceste som pokračovala vo svojom dennom rituáli. Kvapka Kadidla ráno pod jazyk a zmes Onguard večer na chodidlá. Ráno pre psychickú pohodu ešte Balance, ktorý sa mi ale cestou minul, tak som ho nahradila Levanduľou. K tomu Citrón a Pomaranč nemohol chýbať.

Decká dostávali svoju rannú a večernú dávku Onguardu s Kadidlom na nožičky a chrbátik a na tretí deň som ráno zaradila aj Levanduľu, aby sa im vo vozíku lepšie komunikovalo a aby to tam spolu vydržali. Myslím, že to malo svoj účinok…

Čo si ale neviem vynachváliť je krém DeepBlue Rub, ktorým sme si s manželom poctivo každý večer natierali boľavé chodidla, svaly, šľachy, kolená a aj ramená, ktoré tiež dostali poriadne zabrať od ruksakov, ktoré sme na nich niesli. DeepBlue obsahuje Gaultériu, Vratič, Rumanček kamilkový, Slamienku, Gáfor, Mätu Piepornú a Osmant a naše nohy aj plecia dokázal cez noc zregenerovať do ďalšieho dňa. Za dva týždne sme minuli dve balenia. Verím, že aj vďaka tomu som zvládla bolesť kolena, ktorá sa objavila na tretí deň a do dvoch dní bola preč, či bolesť priehlavku, ktorá trvala jednu noc. Chvíľku ma potrápil aj pricviknutý nerv pri bedrovom kĺbe, ale všetko rýchlo prešlo a mohla som veselo pokračovať ďalej.

Zopár rád na záver

Ak by ste sa raz rozhodli absolvovať Svätojakubskú cestu do Santiaga de Compostela, určite sa treba zbaliť minimalisticky. Treba si uvedomiť, že si všetky svoje veci ponesiete na chrbte. Keď kráčate pár dní, či týždňov v kuse, je to celkom zaberák. My sme mali oblečenie na 4 dni s tým, že sme si prali. Úplne to stačilo. Bolo leto a do rána veci vždy uschli.

Veľmi sa nám osvedčilo oblečenie z merino vlny. Mali sme tričká, deti dokonca aj kraťase, ktoré boli tenké a vo vozíku sa zbytočne nepotili. Výborné je aj spodné prádlo a ponožky z merina. Ponožky perfektne sedeli na nohe. Vôbec sa nešmýkali a negučili a vďaka tomu sme púť zvládli bez jediného otlaku.

Dobré topánky a ponožky sú základ, keď sa vydáte na takýto typ dovolenky. Väčšina pútnikov mala na nohách klasické turistické topánky, tzv.„vibramky“. My sme zvolili mäkšiu a hlavne ľahšiu obuv. Kúpili sme si tenisky na behanie do lesa zn. Salomon Speed Cross 4. Majú úpravu ultralite a sú naozaj ľahučké. Stavili sme na to, že je leto a hádam nám veľa pršať nebude. Keby nám aj premokli, ich výhoda je, že rýchlo uschnú. A zoberte si, že ak je veľký lejak, premoknú vám aj turistické topánky.

Na počasie sme mali naozaj šťastie. Z dvanástich dní, ktoré sme kráčali nám pršalo len dvakrát. Na deviaty deň len pol dňa mrholilo. Jedenásty deň pršalo trochu viac, ale akurát sa nám cez najväčší lejak podarilo schovať v miestnom pohostinstve a kým prestalo, stihli sme si dať obed.

Čo sa stravy týka, nebol žiaden problém ani s deťmi. Po ceste sú rôzne pohostinstvá, kde sa môžete občerstviť. Mnohé ponúkajú aj špeciálne viac chodové „pútnické menu“. Vždy sme si niečo vybrali  a najedli sa v pohode aj deti.

Každý pútnik si pred cestou do Compostely zaobstará svoj Kredenciál. Je to malý zošit, kde si zaznačí dátum a miesto odkiaľ  sa vydal na púť. Po ceste do tohto Kredenciálu zbierate pečiatky, ktoré sú dôkazom toho, že ste púť naozaj prešli. Ak prejdete aspoň posledných 100 km peši alebo 200 km na bicykli, či na koni a máte z každého dňa aspoň dve pečiatky, v Santiagu de Compostela vám vystavia diplom o absolvovaní Svätojakubskej púte. Dostanete svoju vlastnú „Compostelu“. My sme si po našu išli na druhý deň po príchode do Santiaga a hrdo sme si ju niesli celú cestu domov.

Ozaj príchod… Príchod pred chrám v Santiagu de Compostela bol úžasný. Námestie pred chrámom bolo plné prichádzajúcich unavených pútnikov a plné emócií. Aj mňa zachvátil pocit veľkej radosti a najmä vďačnosti za to, že sme to „dali“ všetci štyria spolu. Že sa nám v zdraví podarilo prísť do cieľa. Je to úžasný pocit zadosťučinenia. Napriek všetkému musím ale konštatovať, že tá púť, to každodenné šlapanie bolo ešte lepšie ako ten záver. Príchod do Compostely bola čerešnička na torte, ale celá cesta bol vlastne cieľ…

A či by som išla ešte raz? Za mňa určite áno! Už asi nie s vozíkom, veď budúci rok sa dcéra do neho už aj tak nepomestí. Viem si ale predstaviť, že keď budú deti väčšie a budú nejaký úsek trasy schopné prejsť samé, že by sme si to zopakovali. Ak budú mať záujem ísť s nami.

Alebo si to viem predstaviť len vo dvojici s manželom. Zaujímavá je určite aj tá pobrežná trasa z Portugalska, či ostatné trasy. A chrám v Santiagu momentálne vo vnútri celý rekonštrujú, tak by bolo zaujímavé vidieť ho ešte raz a tentokrát už opravenýv plnej svojej kráse… Uvidíme ako to nakoniec dopadne.

A ozaj, cyklistický Thule vozík, ktorý sa výborne hodí na púť do Compostely s malými deťmi, budeme predávať. Nekúpite??? 😉

Buen Camino!

PS: Kto by si chcel pozrieť video z našej Cesty, mrknite sem 😉